Nerozhodný11.10.2017 o 19:07 - čo sa týka pokračovania MaW, ku ktorému sa máte vyjadriť, nevidím ho veľmi ružovo... Škola mňa máta a vyťažuje, do toho ďalšie problémy... no neviem neviem.
Usmívající se 19.8.2018 o 15:33 - blog dostal nový layout, ktorý je snáď čitatelnejší než ten minulý... Mal by vyjadrovať môj pocit "Where the road takes me", ktorý mám ohľadom blogu. Pomaly začínam dostávať blog do takej podoby, ktorá by snáď mohla slúžiť ako archív...

1.kapitola-Hč

12. září 2010 v 19:26 | Altheda |  Hľadanie času
Hľadanie času

1.kapitola


Celý môj príbeh sa začal jedno krásne novembrové ráno.
Zobudila som sa skoro, takmer za tmy a s prvými lúčmi slnka utekala dolu do kuchyne. Mama aj otec už tam boli. Obaja popíjali horúci čaja rozprávali sa.
"Dobré ráno," pozdravila som veselo a zamierila do chladničky zobrať nejaké jedlo.
"Dobré," odzdravili zborovo.
"Raňajky sú pripravené," upozornila ma mama, keď som si vyťahovala jogurt.
Zaškľabila som sa na ňu a sadla si ku stolu.
"Čo sa deje?" spýtala som sa znepokojene, keď som si uvedomila napäté ticho.
Prvá sa ozvala mama a s núteným pokojom mi povedala: "Stará mama je chorá."
Zarazila som sa a nechápavo spýtala: "No a?"
Tentoraz mi odvetil otec, na počudovanie celkom veselo: "A chce, aby sa o ňu jej milovaná vnučka prišla aspoň nachvíľu postarať."
Potešila som sa. Starú mama som videla už veľmi dávno. Niečo mi však nesedelo. Mama sa zdala byť veľmi znepokojená. Prečo?
"Artur, toto predsa nemôžeš dovoliť. Vieš, že je to nebezpečné."
Otec sa len zamračil. "Drahá, je to len kúsok cesty a ja verím, že moja dcéra sa o seba vie postarať."
Vôbec sa mi nepáčilo, že ma vynechali z debaty. "Samozrejme, že sa o seba viem postarať, nie som malá."
Mama si len povzdychla a zdráhavo súhlasila. "Dobre teda, Ale keď pôjdeš cez les, daj si pozor."
A tu bol ten problém!
Obozretne som sa spýtala: "Prečo by som sa mala dať pozor? Veď v lese nežije nič nebezpečné!"
Mama aj otec na mňa začudovane pozreli. "Ty si o tom nepočula?!"
Už trocha nahnevane som sa spýtala: "O čom?"
Slova sa chytil otec: "O vlkolakoch. Tých, ktorí s tebou nemajú zľutovanie. Ktorí hladní prichádzajú do lesov stále nižšie a nižšie a takých," vystrel sa, "ktorí prišli aj do nášho lesa. Ľudia sa ho snažia obísť, boja sa ho a húfne odchádzajú do miest."
"Ko-koľko ich vlastne je?"
"Celá svorka. Asi dvanásť alebo trinásť jedincov," dodal na môj spýtavý pohľad.
Trocha som zbledla. Naozaj som netúžila ísť cez les a vliezť im až do...brucha.
Ako otec hovoril, sú to krvilačné beštie, neuveriteľne silné, ohromne inteligentné a hlavne VEĽMI hladné.
"Ale neboj sa," utešoval ma otec, "je to len kúsok cesty a povráva sa, že sa vybrali ďalej na juh."
So stisnutým hrdlom som prikývla a o hodinu bola prichystaná na cestu. A tak, s batohom na chrbte a taškou v ruke som sa vybrala na cestu. Mama ma ešte naposledy objala a do vlasov mi zastokla jazmínový kvietok. Na rozlúčenie som im zamávala a s predstieraným úsmevom vkročila do lesa. Hneď ako som vstúpila, ovanul ma chlad. Rozhodne som zatrepala hlavou a pokračovala.

Bola som si vedomá toho, že niečo nie je v poriadku? Áno, bola. Ale ako ma moja odvaha vzrušovala! Ako som bola na seba pyšná, že aj napriek tomu, že mám strach, pokračujem. Ako ma tešilo vedomie, že už nie som malá...A vo svojej pýche, vo svojej hrdosti som zabudla na to najdôležitejšie- na opatrnosť. A to sa nevypláca. Pamätám sa, ako som sa vtedy šťastne a pobavene usmiala nad predstavou mojej babičky s otvorenou náručou a so slovami na perách: "Si ako Červená čiapočka, ibaže oveľa múdrejšia." A ako som vtedy zrýchlila krok.. Nebyť toho, možno by sa to nestalo..A možno...Lenže život nie je ako rozprávka. A tak to bolo aj v mojom prípade. A potom...potom sa to všetko pokazilo...

Ako som pokračovala, strach ma prešiel. Uverila som prestave, žesa počas mojej cesty nič nestane. Ale..Mýlila som sa. Najprv som za sebou začula šuchot a strach ma opäť celú pohltil. Rýchlo som sa otočila a uvidela obrovského vlkolaka. Mal vypúlené oči, sivú srsť a z úst mu odkvapkávali sliny. Teraz to už nebol strach, čo som cítila. Bola to číra panika.
Otočila som sa a utekala. Neobzerala som sa, príliš som sa na to bála. Snažila som sa utekať čo najrýchlejšie, s úmyslom nedať tej beštii ani najmenšiu výhodu. Mala som aspoň malý náskok- vlkolak sa len ťažko spamätával zo svojho šťastia. Vedela som ale, že to nepotrvá navždy.

Ach, aká som bola vtedy naivná, veriaca v zázrak. V milosrdenstvo. V Boha. V pomoc. V hocičo. A možno už aj vtedy som v hĺbke srdca vedela, že nemám nádej. Že sa to stane. TO, čo zmení môj život. No aj tak som bojovala. Utekala, predierajúc sa krovím s mysľou šialenou od strachu. Ach, ako rada by som sa opäť stala tou naivnou dievčinou, utekajúcou lesom. Ale zmenila som sa. Oni ma zmenili. Svet ma zmenil. A predsa som v tej chvíli utekala a verila. Ale márne. Neutekala som totiž pred vlkolakmi. Ani pred svetom či pred sebou. Utekala som pred osudom, naivne si mysliac, že pred ním dokážem utiecť. Ale osud mi dokázal, že nie som taká silná. A možno to bolo tak aj dobre. Osud splnil to, čo mal. Že ja som pri tom trpela, prelievala slzy? Nie, to ho netrápilo. Bol to predsa môj osud...

Nemala som však šancu. Vlkolak ma za chvíľu dobehol.
Obrátila som sa a na sekundu mu hľadela do očí. Nevidela som v nich nič. Nič, čo by ma mohlo zachrániť. Len šialenstvo a hlad. A potom som ucítila prudkú bolesť v ramene.
Takú silnú, že som nevydržala a bez jediného výkriku sa zviezla dole.

V čiernote, nevedomosti. Tá zmizla hneď po tom, čo som sa prebrala. Do iného sveta. Dovtedy som bola len jednou z tisícok. Z miliónov. No len čo som sa prebrala, vedela som že som iná. Že patrím medzi tú hŕstku "vyvolených", tých prekliatych, tých, ktorí patria niekam inam. Tých, ktorým bolo určené sa zmeniť, ktorým bola vytýčená cesta plná bolesti a strachu. Medzi tých, ktorým bolo odopreté právo na normálny život.

Možno sa vám zdá, že idem na môj príbeh príliš rýchlo. Že tu píšem, ako by nič, čo sa dovtedy stalo, nemalo pre mňa význam. Akoby to boli len nepodstatné udalosti, ktoré smerovali len k tomuto jedinému bodu. A viete čo, možno máte aj pravdu. No ja mám jeden dobrý dôvod, prečo vám ich nehovorím. Nepamätám si ich. Všetko, čo by som teraz napísala, by bolo len zbytočné prikrášľovanie môjho príbehu. A to ja nechcem. Chcem vám ho vyložiť taký, aký je.
Na začiatok by som sa vám mala asi predstaviť. Volám sa Číslo 23.Super meno, však? Také originálne...Pre priateľov som však Jasmína, vďaka tomu jazmínovému kvetu, čo mi dala mama pri odchode. Neviem presne, koľko mám rokov, ale keď som prišla, mohla som mať asi dvanásť rokov. Spomeniem teda ešte niekoľko udalostí, ktoré sa spájajú s mojím príchodom. Kam? Uvidíte. Začnem teda mojím prebratím...

Prebrala som sa na obrovskú zimu. Pomaly som otvorila oči, ale udrelo mi do nich silné elektrické svetlo.
Ihneď som ich zavrela. Tento jednoduchý čin ma prekvapivo úplne vyčerpal. Chvíľu som oddychovala a potom sa skúsila pohnúť. Nič. Jednoducho som to nedokázala. Malo by ma to vyľakať, mala by som spanikáriť, no...cítila som sa ako vygumovaná. Akoby som nemohla rozmýšľať. Opäť som sa skúsila pohnúť. Tentoraz sa mi to podarilo, ale zároveň ma zachvátila obrovská bolesť. Vykríkla som a sťažka dýchala. Na pravo od seba som začula šuchot a následne otváranie dverí. Cez tuho zavreté oči som však nič nevidela. Ďalej som začula akési rýchle slová. Keď som však chcela oči otvoriť, niekto mi cez ne prehodil handru. Trošku som sa mykla, chcela som vidieť človeka, ktorý prišiel do miestnosti.
Potom som počula kroky nie jedného, ale viacerých ľudí. Jedny však mierili priamo ku mne. Zneli ťažko a dunivo, takže som si bola istá, že je to muž. Podišiel až úplne ku mne. Čupol si a pohladil ma po vlasoch. Takmer inštinktívne som sa k nemu pritisla.
Jemne sa zasmial, sklonil a zašeptal mi do ucha: "Nemusíš sa báť."
Jeho dych ma príjemne šteklil v uchu. Vzápätí mi priložil akúsi handru k nosu. Snažila som sa odtiahnuť, dostať sa od tej veci preč...
Ale ten človek, čo bol pri mne, ma jemne pridržal na mieste a stále tým pokojným hlasom mi rozkázal: "Zhlboka sa nadýchni."
Slepo som nasledovala tento rozkaz takmer okamžite som zaspala.

Možno sa vám zdá, že tento úsek bol chaotický a nezrozumiteľný. A je to tak. Keby som nebola prežila to, o čom teraz píšem, asi by som povedala, že si vymýšľam. Alebo, že to nemám v hlave v poriadku. No nie je to tak.
Pre mňa osobne je toto prebudenie dôležité z dvoch dôvodov: po prvé, bola to moja prvá skúsenosť s táborom a po druhé, po prvýkrát som stretla osobu, do ktorej som bola dlho zamilovaná. Áno, hádate správne, je to ten muž, ktorý ma v studenej a nehostinnej miestnosti utešoval: môj majster.

Teraz nasleduje moje druhé prebratie, ktoré bolo oveľa príjemnejšie ako to prvé. A dokonca, ak keď som to v tej chvíli nečakala, získala som aj nového priateľa.

Keď som sa po druhý raz prebudila, nečakala ma studená miestnosť, ale príjemná posteľ. Trocha som sa zahniezdila, aby som si ten príjemný pocit užila. A s radosťou som zistila, že bolesť, ktorá ma minule spaľovala, sa nedostavila. Zrazu vonku čosi buchlo a ja som sa od ľaku posadila.
Do očí mi zasvietilo slnko. Uvoľnene som sa zasmiala a poddala jeho láskaniu. Zvedavo som sa však obzerala aj po miestnosti. Nebola príliš veľká, ale ani malá, čo ma trochu upokojilo. Moja posteľ stála pri veľkom okne. Kúsok od nej stál stôl s niekoľkými stoličkami a jedno kreslo. Keď som videla, že na dverách nie je zámok a na oknách mreže, opať som s miernym úsmevom zavrela oči. O chvíľu som začula akísi buchot aj pri dverách. Ešte prv, ako sa dvere otvorili, som zacítila niečo, čo smrdelo ako zmoknutý pes.
Zhnusene som nakrčila nos. Vtom sa dvere otvorili a akísi chlapec, približne môjho veku, strčil do izby hlavu.
Keď videl, že sedím, zatváril sa kajúcne a ospravedlnil sa: "Prepáč, že som ťa zobudil. Nechcela by si si ešte pospať?"
"Nie, ďakujem, už sa cítim lepšie," slušne, aj keď trocha prekvapene som odvetila.
Nečakala som, že po tom, ako sa preberiem, mi sem naletí chlapec s ospravedlnením na perách a ponukou "nechceš si ešte pospať?". Pravdu povediac, čakala som nejakého vysokého a svalnatého muža, ktorí bude vyzvedať, ako som sa dostala do nejakého super tajného výskumného centra. No, možno nabudúce.
Usmial sa na mňa. I keď, skôr ako úsmev to bol len veselý škľab, potešilo ma to. Pristúpil k mojej posteli, pritiahol si stoličku, ktorá bola u stolu, a posadil sa.
"Mimochodom, počul som ťa smiať sa. Čo sa stalo?" začal.
S rozžiarenými očami, uvedomujúc že je to pekne hlúpe, som mu odpovedala: "Opäť som videla slnko. Myslela som, že sa to už nestane."
Trocha nervózne sa usmial: "Hmm, pekné. Vieš, upozornili ma, že noví členovia nášho táboru sa občas správajú divne, ale...no, toto robím po prvýkrát a..."
Z jeho reči som takmer nič nerozumela.
"Čo? Členovia akého tábora? Čo robíš po prvýkrát?" pýtala som sa zmätene.
Jeho nervózny úsmev sa vytratil a nahradil ho napätý výraz.
" Členovia nášho táboru...táboru pre vlkolakov."
Pred očami sami zahmlilo.
"Vlkolakov?" opakovala som ako v mrákotách.
Tentoraz sa však skutočne vystrašil. "Dobrý Bože, ty nevieš ani čo sú vlkolaci?"
Skôr, ako som ho stihla ubezpečiť, že niečo o vlkolakoch viem, vybehol z miestnosti. Ani
som to však poriadne nevnímala. Čo preboha robím v tábore pre vlkolakov? Ibaže by...So slzami v očiach som krútila hlavou. Nesmiem, nemôžem byť jednou z nich. Vtom, sa do miestnosti vrútil ten chlapec, čo tu bol predtým a akýsi neznámy muž. Ten bol vysoký a očividne mal vyšportovanú postavu., tmavo hnedé vlasy a orieškové oči. Určite bol mladý, mohol mať tak dvadsať, alebo dvadsať päť, ale vyžarovala z neho zvláštna aura. Oblečené mal niečo, čo sa podobalo plášťu, tmavému a dlhému až po zem, ale už na prvý pohľad z drahej a kvalitnej látky. Keď videl v akom som stave, vrhol nepekný pohľad na chlapca stojaceho vedľa neho.

Ten sa trocha prikrčil, ale odhodlane zašepkal : "Je akási čudná, Majster. A okrem toho, robím to po prvý raz."
Prišlo mi až smiešne, ako sa na to stále vyhovára. Tomu "Majstrovi" sa to asi zdalo smiešne tiež, pretože sa jemne usmial a povedal: "Všetko je po prvý raz, Vlk. To tvoju chybu neospravedlňuje."
Potom sa pozrel na mňa. Celú si ma prezrel a potom mi pokojne podal ruku. Keď videl, že váham, ozval sa úplne pokojným hlasom: "Nemusíš sa báť."
Strhla som sa. Ten hlas! Až teraz som ho spoznala. Bol to on, kto ma v tej chladnej miestnosti utešil. Teraz už bez pochybností som prijala jeho ruku. Zdvihol ma a viedol ku dverám. Cez ne sme vstúpili na chodbu. Tá ma trocha vystrašila. Nebola svetlá a príjemná ako moja izba. Naopak, bola úplne tmavá a nehostinná. Len neochotne som kráčala za mužom, ktorý ma mohol zaviesť kamkoľvek bez toho, aby som sa mohla brániť. Išli sme stále rovno a napokon zabočili doprava. Ani som sa nestihla spamätať a už som stále v malej, ale útulnej izbe. Bolo tam len niekoľko kresiel, stôl a veľké okno. Vlastne, celkom s podobala na moju izbu. Sadol si do kresla pri okne a ja som sa posadila oproti nemu.
Ticho som sa spýtala: "Ja som vlkolak?"
Chvíľu bol ticho a potom sa spýtal, akoby ani nepočul moju otázku: "Koľko ti toho Vlk povedal?"
Nepozastavil som sa nad menom toho chlapca a rozpovedala sa: "Povedal mi len toľko, že toto je tábor pre vlkolakov. Znamená to, že aj ja som vlkolak? A ak nie, čo tu robím?"
Slzy mi tiekli prúdom. Keď ostal ticho, domyslela som si.
"Takže áno. Som vlkolak," tentoraz to nebola otázka, bolo to konštatovanie.
Smutne sa usmial a pohladil ma po vlasoch: "Nie je to až také zlé, pozri..." a začal mi všetko vysvetľovať.

Áno, takto som sa dozvedela o existencii a fungovaní tábora, ktorý sa mal na niekoľko nasledujúcich rokov stať mojím domovom. Nie všetko, na to by nebol čas a asi ani chuť, len nejaké základné informácie. O ostatnom ma s postupom času oboznamoval Vlk- môj nový priateľ.

"Aha, dobre. Myslím, že to chápem. Žijeme tu ako všetky normálne deti v našom veku. Život tu nie je až taký zlý. Zlý je len cez spln, teda asi každý mesiac. Úžasné," konštatovala som sucho. Aj keď musím povedať, že už som sa cítila lepšie. Hneď na to som sa otočila ku dverám, lebo sa otvorili. Dnu vstúpil ten chlapec, Vlk.
"Majster?"
spýtal sa úctivo.
Jeho Majster sa ku mne otočil.
"Predstavím vás. Číslo 23, toto je Vlk. Vlk -Číslo 23. Vlk bude odteraz tvoj opatrovník tuto v tábore. Oboznámi ťa so všetkým, čo budeš na život tu potrebovať."
Ostýchavo som mu podala ruku. Veselo ňou potriasol a začal ma ťahať ku dverám. "Ukážem ti tvoju izbu," povedal mi. Potom sa otočil na Majstra a rozlúčil sa: "Dovidenia, Majster."
Aj ja som sa pridala: "Prajem pekný deň...Majster," zaželala som a skôr ako sa stihli dvere zavrieť, zazrela som ako sa prudko otočil a na sekundu mi uprene hľadel do očí. No ja som už v tej chvíli vykročila spolu s mojím novým priateľom naproti temnej budúcnosti.


Práve ste prečítali:
4 strany vo Worde
2485 slov
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Vera | Web | 7. května 2012 v 19:32 | Reagovat

tyjo, vážně krutá povídka! nejdřív mi to připomínalo červenou karkulku, ale potom jak se to rozjelo...
jmenuji se číslo 23..hej to mě úplně nahodilo krev do žil! :D jdu číst dál!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama